Marian Greš
Moja závislosť – Raketové modelárstvo.
( Marián Greš *1967 )
Kapitola prvá – Šarkany a ďalšie pokusy o modelárstvo
Písal sa rok 1975 keď som sa prvýkrát stretol s modelárstvom. Chodil som vtedy do 2. ročníka na 4. základnej škole a na hodinu dielenských prací prišiel Jozef Križanský. Odviedol niektorých z nás do Pionierského domu a tam v modelárskej dielni sme ešte s ďalšími deťmi z iných škôl vyrobili jednoduchý typ šarkana – štvorec. S týmito výtvormi sme potom súťažili. Bola to okresná súťaž v šarkanení. Nepamätám si presne, ale myslím, že som skončil 2. To dôležitejšie ale bolo, že som asi na Jozefa zapôsobil dobrým dojmom, pretože mi ponúkol možnosť navštevovať modelársky krúžok. Pretože to bolo vo večerných hodinách, moji rodičia mi to povolili, ale musel so mnou do krúžku chodiť aj môj starší brat Jozef. Pretože zhodou okolností náš sused Pavol Hladký viedol letecko-modelársky krúžok a jeho syn Palko bol môj najlepší kamarát, bolo to jasné. Začali sme ja, môj brat Ďoďo a Palko chodiť do pionieráku na modelársky krúžok. V prvopočiatku sme skôr len kazili materiál nám zverený a učili sme sa základným návykom. (rezanie balzy ostrým skalpelom, rezanie lupienkovou pílkou, lepenie Kanagomom. Neskoršie prišli prvé hádzadlá z dyhy a potom z balzy. Niekedy v jari potom prišiel náš vedúci a vyhlásil prípravu na okresnú raketovú súťaž. To sa vie, že sme sa s veľkým elánom pustili do stavby rakiet. Naše prvé trubky boli strašné. Pásky sa nám prekrývali jedna cez druhú, trubky praskali ako burské oriešky. Takže sme k ďalšej stavbe neboli pripustený. Avšak ako bolo vtedy zvykom modely na túto súťaž sa dokončovali večer a ráno pred súťažou. Môj šikovný brat našiel vyhodenú „nepodarenú“ trubku na raketu v koši.
Zo stavebnice Para (neviem od koho to vyžobral) zohnal hlavicu, stabilizátory a malý padák.
A tak sme sa, alebo skôr Ďodík za mojej asistencie zúčastnili súťaže v kategórii padák.
Neviem už presne aké vtedy boli pravidlá, ale nakoniec skončil druhý výkonom 104s.
Ešte dnes si pamätám ako ho naháňa po kurimskom letisku ten starší dobrák modelár čo mu dal tie diely s uhorkou v ruke. Cena za druhé miesto bol motorový vodný klzák, ktorý všetci veľmi chceli. Náš osud bol spečatený. Stali sme sa modelármi. Potom prišlo naše sťahovanie do domu na predmestí Bardejova a to bola na tri roky moja prestávka v modelárskom krúžku. Na modelárstvo som však nezanevrel. Stavali sme rôzne výmysly (nezmysly) doma cez prázdniny a taktiež som začal veľmi aktívne stavať rôzne modely z papierových vystrihovačiek z časopisu ABC. K tejto činnosti sa vždy vraciam, keď ma omrzí raketové modelárstvo, alebo keď ho nemôžem z rôznych príčin robiť. Dnes už staviam len modely monopostov formule 1.
Kapitola druhá – Návrat do modelárskeho krúžku
Po troch rokoch, keď som trocha vyrástol, som sa k návštevám modelárskeho krúžku vrátil. Boli tu niektorí starí známi, ale i nové tváre. Bol to krúžok leteckomodelársky, takže som staval vetrone zo stavebníc. Boli to vtedy rozšírené stavebnice Junior, Dana, Mona. Aby toho nebolo málo chodil som tak 2-3 krát do týždňa do modelárskeho krúžku na 4. ZŠ a ešte sme s mojím bratom stavali nejaké modely doma.
Staval som v tej dobe všetko možné. Z vystrihovačiek ABC skoro všetko, plastikové modely lietadiel – hlavne dvojplošníky z 1. svetovej, okrem vetroňov na krúžku aj upútané motoráky a v škole dokonca aj jednu loď zo stavebnice. Bol to taký motorový čln na elektomotor. (sravebnica Korál od Modely)
A znova, ako každý rok, v jari sa začali narýchlo stavať rakety na okresnú súťaž.
V tej dobe sa stavali také krátke rakety na motory RM. To malo za výsledok množstvo nestabilných letov a aj neplatných štartov bolo dosť. Pamätám, že tesne pred súťažou zavítal na krúžok môj brat, ktorí ho navštevoval v tej dobe dosť sporadicky. Bol už vtedy skôr turista a strelec. Keď videl tie krátke padákovky (dnes tak vyzerá druhý stupeňvýšky) na motor RM začal krútiť hlavou a pochybovať o tom, že to poletí. Prišiel ich autor náš vedúci Hladký a ihneď ho uzemnil: „Ďoďu ty temu prď rozumiš“. Na súťaži sme tieto modely potom nazvali ako bolo vtedy populárne – rakety s plochou dráhou letu. Okrem seniorskej kategórie sa vyhodnocovala aj kategória žiakov. Tí mali potom svoju krajskú súťaž a kto postúpil tak mohol v lete zúčastniť pionierského tábora mladých modelárov, kde boli zastúpené všetky odbornosti a na konci pobytu mali všetci majstrovstvá Slovenska v tejto vekovej kategórii. Prvý rok som síce postúpil na krajskú súťaž, ale tam sa mi už toľko nedarilo.
Druhý pokus bol o čosi lepší. Ako prvý z krúžku som prestal stavať tlsté padákovky a streamerovky podľa bulharského vzoru a moje modely vyzerali skôr ako výškové rakety.
V tomto roku som prvýkrát videl minimotor s priemerom 14 mm a hlavne úplne iným výkonom ako motory RM. Avšak my sme tieto motory k dispozícii nemali. Krajská súťaž sa konala v Spišskej Novej Vsi . Samozrejme domáci Spišiaci lietali s motormi MM. V tej dobe bola v SNV skupina raketových modelárov z ktorých niektorí boli vo federálnej reprezentácii.
Aj cez to, že mali skúsených vedúcich a lepšie modely, nedarilo sa nám zle. V kategórii padák som mal po prvých dvoch štartoch 2 krát maximum 240s a doniesol som jeden model. To však nezostalo bez povšimnutia usporiadateľa, ktorého zverenci už mali nalietané tri maxima a druhý dve maxa a niečo. Možno nás takých čo ich mohli ohroziť bolo viac a pretože z tejto kategórie postupovali na majstrovstvá Slovenska prvý dvaja, zažil som na tejto súťaži prvú veľkú krivdu. Tretie kolo bolo skrátené o 15 minút, takže som mal dosť málo času na prípravu. Keď som dve minúty pred koncom skráteného kola išiel s modelom na rampu nebol mi umožnený štart pretože nám vraj išli zle hodinky a už bolo po limite. Samozrejme, že moje ďalšie výkony na tejto súťaži boli týmto ovplyvnené a na tábor som sa nedostal.
Rok tretí bol v tomto smere veľmi zvláštny. Naši vedúci zabezpečili minimotory na krajskú súťaž ale modely sme mali nachystané aj na motory RM. To bolo veľmi prezieravé, lebo medzitým po sťažnostiach z rôznych klubov boli motory MM pre žiacke súťaže zakázané, aby neboli zvýhodnené „niektoré kluby“. I začali sme súťažiť v mojej obľúbenej kategórii padák.
Neviem už presne, či sme stihli jedno alebo dve kolá, ale potom sa rozpršalo tak prudko na nadlho že súťaž už ďalej nepokračovala a vzhľadom k tomu, že usporiadateľ – Spišská Nová Ves mal svojich dvoch zverencov na postupových miestach bolo rozhodnuté dosť kuriózne.
Postúpilo prvých sedem z padáku. Medzi nimi som bol aj ja. Zhodou okolností z Bardejova jediný. Pretože naši skúsení borci, ktorí už tam niekoľkokrát boli nepostúpili stretol som sa u niektorých s troškou neprajnosti a dokonca aj náš vedúci P. Hladký mi veľa optimizmu nedával. Veď on tam už dvakrát mal svojho syna a nič nedokázali, tak prečo by som mal ja.
Príprave som venoval polovičku prázdnin doma v dielni a prišiel čas, keď som sa už ani dnes neviem ako dopravil do Zvolena, kde sa tábor v roku 1982 konal. Patril som tam medzi starších účastníkov. Pamätám si, že tam boli v mojom veku z raketových modelárov ešte dvaja chlapci z Bratislavy a Peter Varga z Košíc. Pretože bol akýsi problém s množstvom izieb dali ma nakoniec z Peťom na bunku do izby vedľa našich vedúcich. Vybalil som si veci a začal som kontrolovať modely ako prežili cestu v mojej narýchlo zlepenej krabici z kartónu.
Všetko bolo v poriadku a tak som si po obede dal šlofíka. Zrazu na bunku prišiel náš odborný dozor a lektor MŠ Anton Repa. Zvedavo nazrel do našej izby a pohľad mu zostal na mojich raketoplánoch, ktoré som postavil podľa plánku z časopisu modelár, podľa Jirku Táborského.
Boli podobné ako tie čo mal on a čo v tej dobe stavali všetci reprezentanti. Prezrel si ich poťažkal v ruke a asi aj zo srandy sa ma opýtal : „A ty si tu chlapče prišiel vyhrať?“ Nechcel mi uveriť, že som tie modely staval sám, ale potom čo ma videl pri praktickej stavbe modelov (bola to súčasť tábora), zmenil názor. Prišiel deň majstrovstiev Slovenska. Terén a hlavne smer vetra nebol ideálny. Obe padákovky mi uleteli a v streameri som na rakety reprezentantov za ktorých súťažili takzvaní nosiči čísla ako im hovorím dodnes výkonmi nestačil. Boli to taký dvaja zo SNV, čo na praktickej stavbe nedokázali ani navinúť trubku, ktorá by zostala pokope aspoň na jeden štart. Ich modely, ale vyzerali diametrálne odlišne. Super vyleštené trubky, stabilizátory z tenkej balzy lakované epoxidovým lakom ... Ale čo bolo hlavné, na rozdiel od mojich vedúcich, ktorí sa na mňa prišli pozrieť ako budem neúspešný, tímto malým modelárom urobili reprezentanti ukážkovú donáškovú službu. Mne sa snažil pomôcť aspoň Palko Hladký, ale to pri našej neskúsenosti s hľadaním modelom v teréne typu kúsok letiska-cesta-potok-stromy-obilie-stromy-kukurica nestačilo. Výsledkom boli v raketoplánoch sice super časy 104 a 110s ale bohužiaľ iba dva. Nakoniec to ale stačilo na druhé miesto a ja som sa mohol radovať. Akým zadosťučinením pre nás bolo, keď títo chudáci malí zo SNV dostali ako ceny za prvé miesta ťažké nafukovačky a spacáky, ktoré museli sami vliecť po skončení tábora vlakom domov. Také sme boli svine, že sme im nepomohli. Veď čo keby sme im to nejako poškodili.
Kapitola tretia – Východoslovenská Raketomodelárska Liga
Nepamätám si presne kedy vznikla a kedy bola zrušená ale v rokoch 1982 – 1987 som sa pravidelne zúčastňoval súťaží tejto ligy. Bolo to priemerne päť súťaží do roka. Lietali sa kategórie S3A, S6B a S4C. V roku 1985 sme skúšali lietať aj S8C. Neskôr sa znížili impulzy motorov v streameri na S6A a raketopláne na S4B. Bola to doba, keď sa začali v raketoplánoch používať rogala, modely sa postupne zoštíhľovali až na priemer 12mm s motormi SM a potom zase zväčšovali priemer na 18mm podľa zmenených pravidiel. Ligu lietali kluby : Košice, Bardejov, Humenné, Spišská Nová Ves. Zo Spišskej chodili súťažiaci skôr výnimočne. Hlavne sa účastnili majstrovstiev kraja, aby postúpili na majstrovstvá Slovenska a ďalej na federálne majstrovstvá ČSSR. Zo začiatku sme týmto reprezentantmi vedeným súťažiacim nemohli konkurovať. Boli lepšie vybavení. Mali za sebou skúsených borcov ako Jan Koťuha či Štefan Gerenčér. Naše kvality sa však postupne zvyšovali. Bolo to samozrejme počtom absolvovaných súťaží do roka kde nám pribúdali skúsenosti. Učili sme sa jedny od druhých, pretože atmosféra medzi členmi klubov z Košíc, Bardejova a Humenného bola v tej dobe veľmi priateľská. A aj keď sme celý rok vlastne súťažili proti sebe, boli sme vlastne jeden veľký tým. Spomeniem mená ako otec a syn Čontošovci, Jaro a Viera Čabákovi a Vojto Gavroň z Humenného, Karol Gadóci, Miki Szabo, Boleslav Večeřa a Bratia Vargovci s Košíc.
Z Bardejova sme začínali ja, Miloš Šmylňák, Milan Skovajsa a Vlado Hažlinský. Postupne sa niektorí vytratili Vlado a potom Miloš, ale prichádzali noví členovia týmu. Vlado Švec, Tibor Gira, Ľubo Dzuruš. Palko Hladký sa mihol v sezóne 1984. V roku 1986 sa vrátil z vojny môj brat a tiež sa k nám pripojil. V tej dobe už bol Bardejovský klub veľmi silný prakticky celá naša zostava sa zúčastňovala majstrovstiev Slovenska a niektorí z nás aj na MČSSR. Povinnosťou bolo, pokiaľ sme chceli postúpiť na MSlovenska a ďalej, mať bodovaciu maketu. Spočiatku som to niesol neľúbo, lebo som bol zameraný na klasiku a hlavne sme nemali na nič poriadne podklady. S príchodom Vlada Šveca sme získali podklady na Sondy. Prvá moja maketa bola tuším v roku 1984 Sonda S9. Potom nasledovali Sonda S1-2 a Sonda S6-3. To už ma makety začali baviť a usilovne som dával dokopy podklady na Arianu. ARIANE L-01 sa tak nadlho stala mojím vrcholom. Prvýkrát sa mi podarilo postúpiť na federál v roku 1987. Bolo to kúsok od Kralup nad Vltavou na letisku Sázená. Samozrejme ako neznáme a na tejto úrovni neskúsené ucho som veľa slávy nenarobil. Ale svetlo sveta uzrela až v Sázenej dokončená, zbrusu nová ARIANE L-01. Bola to vlastne na tejto súťaži jediná L-01 postavená podľa naozajstných podkladov z tohoto kusu rakety. Po bodovaní, ktoré bolo asi dosť zvláštne som bol značne rozčarovaný. Bol som až v druhej desiatke za všetkými českými Arianami, ktoré rozhodne nedosahovali kvalít mojej makety. A tak som sa rozhodol zbytočne neriskovať a štart som neabsolvoval. Bolo to samozrejme aj na protest proti výsledkom zo statiky. Ešte mi v pamäti utkvela príhoda z reštaurácie, kde nás stravovali. (mimochodom nikdy pred tým ani potom som nezažil tak mizerné stravovanie na takejto akcii) Pretože som bol stále hladný chcel som si dať ešte niečo ďalšie na večeru. Lenže už bolo po ôsmej hodine večer a tak nič nemali. Ani poj... slané tyčinky. Tak som sa dožadoval, že som taký hladný, že by mi nevadilo ani keby mi dali to hnusné Sekčovské mäso so zemiakmi čo sme mali na oficiálnu večeru. Že im určite zostalo, keď niektorí vracali celé porcie. To už bol čašník pekne naštartovaný. Asi sa vtedy už prejavoval môj nový koníček – varenie. Čašník na mňa trochu zvýšil hlas : Aké Sekčovské mäso ty buran z východu. To bolo mäso po Sečuánsky. A to bola prihrávka na smeč. Ty si sám buran. Oponoval som. Ty hovoríš tým safalátkom na cibuľke s kečupom mäso po Sečuánsky ? A kde ste nechali bambusové výhonky ? Aspoň nastrúhať kalarábu ste tam mohli. To už čašník penil a chcel ma nechať vyviesť. Ale asi sa nakoniec zľakol, lebo tam bolo pri stole východniarov viac. A tak celý tento vážny, takmer medzinárodný incident urovnal Tomáš Sládek, ktorý zhodou okolností sedel pri stole s nami a od tej doby sme sa trochu skámošili.
Ďalší pokus nastal v roku 1889. Po zmene pravidiel sa začali stavať rakety s priemerom 30mm. Majstrovstvá Slovenska sa konali v Bardejove. Podľa postupového kľúča, ktorý vtedy platil, som si postup vybojoval už v kategórii streamer za druhé miesto a tak som do poslednej chvíle váhal, či svoju Arianu vypustím. Moju nerozhodnosť a problémy s motormi, ktoré mi nepasovali do modelu, vyriešil vtedy ešte normálny človek a kamarát - Sandokan z Košíc Miki Szabo. Dal mi štyri motory FWC s priemerom 12mm, ktoré síce dosť často explodovali, ale táto sada bola spoľahlivá. Výsledkom bol krásny štart a 2. miesto. Nasledovali Majstrovstvá ČSSR vo Zvolene. Tu mi v Ariane explodovali dva motory a výsledkom bol trochu rozbitý spodok rakety a body za statiku. Po tejto sezóne som si dal s raketovým modelárstvom pauzu. Prišiel zamatový prevrat. Dokončil som štúdium na vysokej škole v Zlíne a nakoniec som sa tam aj odsťahoval za manželkou a prácou.
Kapitola štvrtá – Svetové poháre
V roku 1993 začalo Slovensko fungovať ako samostatný štát to bol aj začiatok samostatného slovenského raketového modelárstva na medzinárodnej úrovni. Naši modelári sa v roku 1994 zúčastnili prví krát ako Slovakia na Majstrovstvách sveta v Poľsku. Boli veľmi úspešní a neviem či to nebol najlepší výsledok až dodnes. Už vtedy sa lietal Svetový pohár v kategórii S8 a tak vznikla myšlienka na rozšírenie o ďalšie kategórie. Aj z tohoto dôvodu sa uskutočnil takzvaný nultý ročník súťaže Svetového pohára v Bardejove. Pretože to bola vtedy taká dosť hurá akcia, veľa súťažiacich sa nezišlo. Tak akúsi múdru hlavu napadlo, (neviem či to nebol Vlado Švec) pozvať do počtu aj mňa. Tak som tu akciu spojil s návštevou rodiny a opravil som svoju sedem rokov starú ARIANE L-01.
Je pravda, že súťažili samí východniari, ale v rôznych funkciách sa zúčastnili aj také osobnosti ako Anton Repa, vtedajší štátny tréner Ľubomír Jurek a vzácny hosť z Prahy, redaktor časopisu Modelář Tomáš Sládek. Za účasti čerstvých majstrov sveta v týmoch a juniorských reprezentantov som si nedával väčšie šance ako na tretie miesto. Šťastena však bola na mojej strane. Tiborovi Girovi vybuchol v jeho ARIANE 3 motor a Mikuláš Szabo svoju oplieskal o zem, takže som nakoniec pekným jednostupňovým štartom na štyri motory FWB vyhral. Asi to naši majstri nečakali lebo bolo na nich vidno, že to bol taký neplánovaný škrt cez rozpočet.
V nasledujúcom roku už boli ako kategórie Svetového pohára oficiálne vyhlásené S8, S7, S4 a S6. Konalo sa tak do desiatich podujatí v Európe. Jednou z nich bola súťaž v Bardejove za tento krát širšej účasti súťažiacich, ale makety tu boli len zo Slovenska. Skončil som nakoniec druhý. Druhé miesto som obsadil aj na ďalšom podujatí SP v Slovinsku. Po týchto úspechoch som nelenil a pustil som sa do stavby novej Ariany v merítku 1:42. Tomáš Sládek mi dal kontakt na bývalého reprezentanta v leteckomodelárskej kategórii F3B Františka Bayera zo Zlína. Tento borec ma naučil výrobu negatívnych foriem pre výrobu trubiek a dielov pre stavbu modelov. Takže som sa s chuťou a za nemalých finančných nákladov pustil do výroby foriem a prípravkov pre stavbu novej makety.
Všetko však chcelo svoj čas a tak som rok 1996 ešte súťažil so starou papierovou Arianou.
Výsledkom bolo piate miesto na MSlovenska v Partizánskom, tretie miesto v Poľskej Muszine a dva nepodarené štarty. V Bardejove (tam som za modelom ťahal káble a fotka, ktorú asi vyfotil Stuart Lodge, sa dostala aj do akejsi Americkej knihy o raketovom modelárstve) a v Košiciach (odletel mi druhý stupeň z rakety samostatne).
V roku 1997 sa mi narodil prvý syn a tak som túto sezónu vynechal.
V roku 1998 som sa zúčastnil Svetového pohára v Pezinku, kde som v slušnej konkurencii skončil stále zo svojou starou Arianou na štvrtom mieste. Toto umiestnenie som si zopakoval aj o rok neskoršie na MSlovenska v Prievidzi. Tu sa mi podaril najlepší štart s týmto modelom.
Bol síce len jednostupňový, ale s pekným efektom, keď som odhodil tepelný štít na 28 kúskov.
Pri príprave mi pomáhal kto iný, dlhoročný kamarát Vlado Švec. Bol som vtedy aj dosť naštvaný, lebo športový komisár uznal za platný štart salto SATURNA 1B nad rampou v podaní Štefana Gerenčéra, čím ma odsunul na nepopulárnu zemiakovú pozíciu. V tomto období sa mi ešte celkom darilo v kategórii S3A padák, v ktorej som celkom pravidelne končil do tretieho miesta. Druhý som skončil na MSlovenska v roku 1998 a tretí v roku 1999. Neviem presne čím to mohlo byť, ale vždy mi do tretieho maxa chýbalo tak dve až tri sekundy. Taká „smola“! Na konci roku 1999 som sa zúčastnil prvýkrát rakety veteránov – R vajce. Zvolil som veľmi smelý typ rakety, kde vajce vlastne tvorilo hlavicu rakety. Dosť vtedy fúkalo a raketu som našiel až na treťom poli od štartoviska. Zaujímavé bolo, že aj keď vietor ťahal padákom model po zemi ešte tak 50m vajce zostalo celé. Nakoniec som sa stal vtom roku druhým vicevajčiakom.
V roku 2000 sa mi narodil ďalší syn a tak som musel z dôvodu nevhodných priestorov pre moju činnosť prerušiť svoje pôsobenie na súťažiach. V panelákovom byte som nechcel riskovať zdravie svoje a svojich blízkych pri používaní materiálov na laminovanie, ale hlavne toho času a financií nebolo dosť. Celú svoju činnosť som si od roku 1994 samofinancoval ako samostatný člen a tak som dosť zaťažoval rodinný rozpočet. To som si v ďalších rokoch nemohol dovoliť a dal som si na čas pauzu.
Kapitola piata – Návrat na súťaže
Ako už sám názov naznačuje, nemohol som bez rakiet vydržať dlho. Závislosť je skrátka závislosť.
Už koncom roku 2003 som neodolal a zase som sa vrátil tam, kde som skončil – „Zvolenská raketa“. Na to, že som vynechal niekoľko sezón a prvý krát lietal s raketami s priemerom 40mm to nebolo zlé. Druhé miesto v streameri len dve sekundy za Michalom Žitňanom a tretie miesto v raketoplánoch a rakety ma začali zase baviť.
Ako vždy snažil som sa pretekať poctivo, nemal som žiadne zvláštne privilégiá u časomeračiek ani športového komisára a tak výsledky mojej samotárskej práce boli skromné.
V roku 2004 len tretie miesto v raketoplánoch na „Zvolenskej rakete“. Táto súťaž sa stala mojou obľúbenou aj preto, že som sa v roku 2002 na MS v Sázenej, kde som bol ako časomerač zoznámil s Dušanom Dolenským zo Zvolena. Dodnes sme veľký kamaráti a dokiaľ sa konali súťaže vo Zvolene, vždy som bol u neho ubytovaný a kto niekedy zažil jeho Fullservis ten vie, že výsledky na súťaži boli fajn, keď sa niečo podarilo, ale dôležité pre mňa bolo vidieť sa s Dušanom a ďalšími priateľmi modelármi, čo toto podujatie, kde už vlastne „o nič nešlo“ umožňovalo v plnom rozsahu.
Moje výsledky v tejto dobe boli skôr vymetaním druhej polovičky štartového poľa. Bolo to z časti preto, že som sa tomuto športu nevenoval naplno tak ako by bolo pre lepšie výsledky treba, z časti preto, že som bol taký „solitér“ , ale hlavne mi to až tak nevadilo. Hlavne, že som stretával na súťažiach príjemných ľudí. Škoda, že aj chujov, ale tomu sa človek asi nevyhne. V roku 2005 to bolo len druhé miesto v raketoplánoch na „Dubnickom Máji“. Ale už tu som na seba asi upozornil dubničanov, lebo kategória S4B to je parádna záležitosť tohto klubu. Rok 2006 sa mi s hľadiska výsledkov nevydaril vôbec, ale aj tak bol pre moje ďalšie smerovanie veľmi dôležitý. Pretože som sa veľmi skamarátil s niektorými dubničanmi. Slovo dalo slovo a už bola ruka v rukáve. Od roku 2007 som sa stal aj so svojim synom Adamom členom klubu RMK Dubnica nad Váhom.
Kapitola šiesta – Superklub – liaheň šampiónov
Príchodom do klubu v Dubnici pre mňa začala nová éra môjho pôsobenia v raketovom modelárstve. Je jasné, že práca v spoločnosti ďalších modelárov a spoločné tímové pôsobenie na súťažiach sú niečo úplne iné, ako keď je človek len odkázaný sám na seba. A tak som sa snažil aj ja o to viac, aby som nebol pozadu.
V roku 2007 som síce získal len tretie miesto na MSlovenska v Pezinku v kategórii S6A, ale už som nebol väčšinou tak vzadu štartového poľa. V tomto roku sme znovu naštartovali môj desať rokov starý projekt ARIANE 1 v merítku 1:42. Dokončili sme v lete u Náčelníka na chalupe testovací kus a výsledkom boli dva podarené dvojstupňové štarty. Jeden z nich aj so skúškou odhodenia aerodinamického krytu. A tak sa chlapci pustili do stavby Arian pre Majstrovstvá Európy v Košiciach. Tam debutovali tieto makety na tejto úrovni a neviedli si zle. Po bodovaní boli z Arian 1 najlepšie a štarty tiež nedopadli zle. Dva platné trojstupňové a dva dvojstupňové lety ukázali v tomto smere dobrý potenciál tejto rakety.
Mal som z toho veľkú radosť, lebo keby malo zostať len pri tom, aspoň som vedel, že som úsilie a prostriedky do tohto projektu nevložil zbytočne, aj keď som vlastne nesúťažil ja so svojou maketou.
Rok 2008 bol taký zvláštny. Na Majstrovstvách sveta v Španielsku sa makety nelietali a vzhľadom k výsledkom vtedajších reprezentantov sa vytvorila vhodná situácia k útoku na miesto v repre tričku pre ME 2009. A tak som sa s veľkou chuťou pustil do stavby svojej ARIANE L-01. Bola koncepčne, hlavne zvnútra pojatá trochu inak ako predošlé kusy a to hlavne preto, že som chcel použiť ako zvláštny efekt odhodenie krytu satelitov počas letu druhého stupňa. Dalo nám to s Petrom Matuškom zabrať, kým sme to celé vymysleli.
V tomto roku som obmedzil pôsobenie na súťažiach len na kategóriu S4. Tejto kategórii sa venoval takmer výhradne aj môj syn Adam. A nebolo to vzhľadom na to, že sme prakticky nesúťažili zlé. Skončil som v raketoplánoch 2. na MSlovenska v Nitre.
Moja obľúbená „Zvolenská raketa“ sa presťahovala do Slažian blízko Nitry a tak som zvažoval, či tam vzhľadom k poveternostným podmienkam v tejto oblasti a ročnej dobe vôbec ísť. Nakoniec sa ale tieto podmienky stali našou hlavnou výhodou. Adam vyhral raketoplán. (už druhý krát na tejto záverečnej súťaži v roku). Ja som vzhľadom k silnému vetru zvolil inú taktiku v R-vajce ako ostatný súťažiaci a použil som malý padák. Donášková služba nášho klubu zafungovala bezchybne a tak som sa prvý krát v živote stal Vajčiakom roku.
Rok 2009 bol v znamení výrazných úspechov našej dvojice Grešovcov. Nesúťažili sme často ale zato celkom úspešne. Navštevovali sme s Adamom dielňu čoraz častejšie a plnou mierou sa nám dostávalo podpory členov klubu a taktiež pani Matuškovej, ktorá nás hostila priam kráľovsky. Až som niekedy nevládal po obede pokračovať v stavbe modelov a musel som chvíľu meditovať. V jari sa mi za pomoci Petra Matušku podarilo konečne dokončiť moju novú ARIANE L-01. Prvý štart sme si naplánovali na Svetovom pohári v českej Krupke.
To bolo pre Mikiho Szaba nepríjemné prekvápko, keď nás tam s Petrom a Vladom Švecom videl. Bol to dosť veľký škrt cez jeho rozpočet. Mal tam len takého malého Meteora aby si získal body do reprezentácie. A keď zistil, že sme všetci traja priniesli Ariany bol z toho značne mimo. Samozrejme večer sa ako obvykle ožral a nedal si pozor. Pustil si hubu z reťaze v prítomnosti náčelníčka Pištíka Buraja, ktorý tam robil bodovača-merača. Čo všetko navykladal sme sa od Pištíka dozvedeli až na spiatočnej ceste domov. Nebudem to tu rozmazávať, lebo to boli samé výmysly a nechutnosti. Bolo nám jasné, že sme mu stúpili na mozoľ. My sme si na tejto súťaži všímali hlavne svoje ciele a to sa nám vyplatilo. Vlado Švec tu predviedol asi svoj zatiaľ najlepší platný trojstupňový let a môj prvý štart s touto maketou bol síce len na dva stupne, ale s odhodením krytov a nakoniec sme obsadili 6. a 7. miesto. Chrbát nám pred Mikim kryl ešte Peter s malou Arianou. Prvý krok k nášmu cieľu sme splnili.
Ďalším podujatím sezóny boli MSlovenska v Dubnici. Neviem ako to Náčelník dokázal, ale s počasím to zariadil tak, aby sa všetko odlietalo. Od piatku lialo ako zjednané a ešte v sobotu ráno to vyzeralo, že zo súťaže nič nebude. 8:00 prudký lejak. Náčelník sebavedomo vyhlasuje: „Prvé kolo kategórie padák začne o 9:00. Štartovisko bude provizórne čo najbližšie prístrešku a bufetu. 9:00 prestalo pršať a vyšlo slnko. Všetci na štart. Chvíľu sme s Adamom počkali ako to nosí a išiel na štart aj on. Prvý štart – maxo a Adam našiel raketu v žite. Samozrejme, vrátil sa premočený až po ramená a tak som ho posla do auta aby sa kompletne prezliekol. Nachystal som mu model na druhý štart. Sice to nebolo maxo, ale veľa nechýbalo a tak bol po dvoch kolách druhý. Pred ním bol tuším len Boris Cesnak s dvomi maxami. Neviem či nemal model, alebo pokazil tretí štart, ale nejako sa mu nezadarilo. Do tretieho kola sme mali na výber oba modely. Adam si zvolil ten suchší z prvého kola a naládovali sme do neho najväčší padák, aký sme mali k dispozícii. Chvíľu sme očumovali ako to ostatným nosí. Nebolo to nič extra. Naraz prišiel aký taký závan termiky a tak sme to pustili hore. Padák sa chvíľu rozhodoval, či vypadne z rakety a potom, keď vypadol, či sa otvorí, ale nakoniec to urobil. Ešte dlho po naletení maxima som sa díval na padáčik vysoko v diaľke. Výsledok – Adam bol majster Slovenska. Vzhľadom na to, že tu už žiadnu inú kategóriu nesúťažil, 100% úspech.
Ešte mi z tejto kategórie utkvela jedna vec. Na štart išli Boleslav Večeřa a mladý Němec z Košíc a pýtali sa Mikiho, či majú štartovať, alebo počkať. Miki – jasne pustite to. Neviem, kde mali svoje mozgy, asi ich zabudli doma. V čase keď mohli vidieť, ako všetkým padajú rakety dolu ako kameň sa nechali odštartovať. Samozrejme nalietané časy podľa toho vyzerali.
Dosť ma to udivilo, že taký skúsený borec ako Boleslav urobí takú koninu. Pritom ich nič netlačilo, času bolo v treťom kole ešte dosť, ale nám to prišlo vhod. Aspoň nám urobili sondy, ako povedal Adam. Takú skúsenú vtipnosť som od neho ani ja nečakal.
Samozrejme večer sa zase rozpršalo a lialo celú noc.
Deň druhý – prší už od večera, ale trochu menej ako včera. Začali sme lietať makety. Bol som po statike druhý za Mikiho SATURNOM o 30 bodov. Nič čo by sa nedalo dobrým štartom dohnať. A tak to začalo. Na rampe bol prvý pripravený Vlado Švec. Neviem čo to bolo, ale štart bol poznamenaný nesprávnou funkciou časovačov. Prvý išiel z rampy druhý stupeň s tretím a potom prvý. Trochu som dostal strach, čo bude nasledovať, lebo časovače som mal v ARIANE podobné. Nastal čas môjho prvého pokusu o štart. 5-4-3-2-1-štart ---- nič. Polaborovali sme s odpaľovaním a skúsili to znova – výsledok rovnaký. Medzitým Peťo dal na rampu svoju malú Arianu na jeden stupeň a s prehľadom odletel platný štart. Po treťom neúspešnom pokuse sme sa rozhodli dať raketu dolu z rampy a vymeniť palníky na prvom stupni. Puff – zafungovala nálož pre odhodenie krytov. Ešte, že som ich držal v ruke. Tak som vymenil spálené streamere a Peťo nálož. Za pomoci Vlada sme vymenili palníky a ako sa ukázalo bolo to v jednom vadnom palníku. Nasledovalo znova 5-4-3-2-1-štart a raketa sa vzniesla hore. Tesne nad rampou som začul prasknutie, ale to som ešte nevedel čo to je, len som sa divil, že model trocha zahol. Následoval druhý stupeň, odhodenie krytu a tretí stupeň.
Všetky padáky a streameri boli OK a štart tiež. Zrevali sme radosťou a išli pozbierať diely rakety. To prásk bol jeden bočný motor na prvom stupni. Trošku to poškodilo dno, ale to bolo v poriadku. Stratil som síce 30 bodov za nepodarené pokusy o štart, ale v súčte to aj tak dávalo viac, ako mohol Miki naletieť jednostupňovo. A tak sme už len čakali čo predvedie. Doniesol Saturna na rampu a po chvíli odštartoval. Saturn letel krásne kolmo a razantne hore. Potom nastal výmet a počuli sme Vasiľove radostné „Jóóó´“. To bolo ale predčasné. Padák prvého stupňa bol na kusy a po pár sekundách i prvý stupeň. Ale to nebolo všetko. Neďaleko štartoviska spadol motor, čo neostalo bez povšimnutia bezpečnostného komisára. DQ.
Druhý krok bol vykonaný. A tak nám len ostávalo čakať, ako dopadne nominácia na ME.
Očakávali sme, že v maketách to budeme ja, P. Matuška a V. Švec. Trvalo asi dva mesiace, ale nakoniec to tak aj bolo. To všetko v nedeľu prebiehalo za mierneho dažďa, ale na vyhlásenie víťazov Náčelník zase objednal slnko a len čo to skončilo a nasadli sme do áut spustil sa zase prudký lejak. Ako to ten Pišta robí ???
V prvopočiatku som si myslel, že pomôžem Peťovi do Srbska dokončiť jeho rozostavaného Saturna a on mne postaviť novú Arianu. Ale Vlado prišiel s iným nápadom. Postavíme Saturny všetci. Tento plán sa mi veľmi nepáčil, lebo na celú stavbu sme mali len dva mesiace.
No vzhľadom k tomu, že som medzitým skončil svoje pôsobenie vo firme a dal som si prázdniny, som nakoniec kývol. Ale zaberačka to bola aj tak poriadna. Ja som pochopil, prečo je SATURN 1B tak dobre bodovaný. „Šickeho veľo“ Odovzdali sme pri stavbe týchto troch makiet všetko najlepšie čo v nás bolo za výdatnej pomoci Pištu a Ďuriho. A ako sa medzitým zachovaj náš generálny sekretár Zväzu? Trikrát zoškrtal rozpočet, načas neprihlásil tým na majstrovstvá a ešte dva týždne pred odjazdom sme sa rozhodovali, či si to zaplatíme sami, keď už sme urobili toľko práce. Veď načo by sme tam vlastne išli. Juniori v S3jke nemajú šancu, lebo v tejto kategórii Slováci v družstvách nič nevyhrali. Výšky sú jasne pre domácich a v maketách predsa chýba „najlepší maketár na Slovensku“ a miesto neho je tam akýsi „zbytočný reprezentant Greš“, ktorého nikto nepozná. Nakoniec však peniaze boli uvoľnené a tak sme nad ránom pred odjazdom konečne dokončili makety i podklady, pobalili veci a celá repre o 5:00 mala zraz pred klubom. Všetko sa naložilo a vyrazili sme smer SRBSKO.
Ubytovanie nám Juro Šilar s Pištom zaistili v hoteli Borkovac, lebo vo Vrdniku už nebolo miesto, ale to sa nakoniec ukázalo ako naša najväčšia výhoda voči ostatným týmom. Bolo tam super a keď sme videli, čo majú ostatní každý deň na obed, tak som ich pri tom, ako sme sa napchávali teplým jedlom, ktoré nám vozili z hotela, tak som ich aj poľutoval. Zloženie týmu bolo také, že sme vytvorili jednu veľkú rodinu a všetko šliapalo ako hodinky. Atmosféra bola nepopísateľne vynikajúca, v hoteli sme sa cítili ako doma a vzhľadom k tomu, že sme boli „separé“ sme mali nádherný kľud a mohli sme sa plne sústrediť na naše športové výkony.
Deň prvý : juniori začínali s padákom. Prvé kolo – dve maxa a asi 180s. Trochu chybička na začiatok. Potom už len maxa a nakoniec titul majstrov Európy. Rozlet pre našich dvoch mladých nedopadol dobre a tak v jednotlivcoch nič nebolo. Po obede nasledovala kategória S6A v senioroch. Ako družstvo nič moc, ale Michal Žitňan do poslednej chvíle bojoval o titul.
Výsledkom bolo druhé miesto. No nebol to na prvý deň taký zlý začiatok. To čo predviedla donáška modelov v danom kukuričnom teréne, keď niektoré modely boli vo vzduchu viac ako hodinu bolo úžasné. Karol Ťupek a Javoříkovci, to boli hrdinovia, ktorí stáli v diaľke v kukurici za týmto úspechom. Úžasné !!! Klobúk dolu !
Deň druhý : juniori výška S1A. Dianie bolo poznamenané „neschopnosťou“ zmerať čokoľvek čo by Srbom nebolo vhod. Tu sme zase vyvinuli s týmom Ruska aktivitu, ktorá mala za výsledok našu a ruskú prítomnosť na meracích stanoviskách. V junioroch sa to už síce nestačilo prejaviť v náš prospech, ale po obede sa lietala výška seniorská. Meralo sa, či respektíve aj vyhodnocovalo objektívne a tak sa stalo niečo, s čím sme ani sami asi nepočítali.
Tým Slovenska vyhral túto kategóriu a mladý Milan Javořík (mimochodom tiež „zbytočný reprezentant“) skončil tretí. No nepokračovali sme tak najhoršie.
Deň tretí : výškové makety juniori. Usporiadateľ sa poučil a keď už memohli ovplyvniť výsledky pri meraní, začali to robiť pri vyhodnotení. Mimo toleranciu bolo všetko, čo sa im nepáčilo. Svoje o tom môže povedať Vlado Švec, ktorí musel štartovať 6 krát alebo Boris Cesnak. Ten to stihol 7 krát. Ale aspoň bronzová medaila v týmoch juniorov.
Deň štvrtý : juniori lietajú streamer a seniori vírnik. Výsledkom bolo tretie miesto Anny v jednotlivcoch.
Deň piaty : nastal pre mňa deň D. Lietali sa makety a juniori zároveň lietali kategóriu S8. Bola to dosť zvláštna kombinácia. Kusy makiet padali na esosmičky a rozbíjali im krídla. Pre dym po štartoch makiet prestávali piloti vidieť na čas svoje modely. No super. V týchto podmienka vylietali naši junci tretie miesto v týmoch.
A čo makety ? Po bodovaní sme boli na druhom, treťom a štvrtom mieste. Uf! To bola výzva.
Prvý išiel na štart Vlado. Zvolil dvojstupňovú variantu, ale čo to? V rakete sa počas letu prvého stupňa zadymilo a prvý stupeň capol na zem nebrzdený. Vlado pozbieral kúsky a potom, čo vyreklamoval vyhodenú trysku motora druhého stupňa a CE, začal lepiť „LEGO“ na druhý štart. Na ploche bolo fajne teplo – 42°C a v stane 57°C. Mňam. Pot z nás tiekol po litroch, ale nevzdávali sme sa. Nasledoval prvý Petrov štart. Prvý, druhý a tretí stupeň – OK. Ale čo to? Bodovač našiel pomocný stabilizátor, ktorý sa oddelil z druhého stupňa a bezpečnostný mu dal DQ. V pravidlách sme nenašli že prečo, ale protest sme nakoniec nepodali. (možno bolo treba). I jal sa Peter chystať maketu na druhý štart. Medzitým sme nachystali môj model. Peter sa ma pýta: Ako poletíš? Trojstupňovo ako ty, veď to funguje. Ja na to. Tak dobre. Tak som zobral maketu a išiel som na štartovisko. Najprv som išiel a Jankom Koťuhom, ktorý mal na starosti efekty. Tak čo tam máš? Máš tam dym! No nič som okrem toho, že sme nasypali trochu pudru pod model nemal. Ale ten motor vyhodil po štarte toľko hliny, že to vyzeralo ako dym. Odhadzujem Apollo. A ešte odhadzuješ záchrannú vežičku a medzikužeľ. Ano tak. Ďakujem. Potom som si položil raketu na váhu na palníky a mohol som ich naštelovať znova. Tak som dal Saturna na rampu a mladým Miňom sme všetko nachystali. Vasiľ nám v štartovisku radil a vytváral ukľudňujúce fluidum, ako to vie snáď len on. A potom štart. Prvý, druhý tretí stupeň a tri kusy rakety chvíľu padali k zemi.
Už som začínal byť nervózny, ale zrazu som počul puf, puf, puf a videl, ako sa všetko rozvinulo a pootváralo. Zreval som radosťou, vrhol sa najprv radostne na Vasku a potom som bežal po model. V ten moment som vedel, že bude medaila. Keď som si spočítal body, už som len čakal, či strieborná alebo zlatá. Všetko mal v rukách Rus Levich. V prvom kole mal DQ a všetci sa nestačili diviť ako dokonale rozbitý druhý stupeň do druhého kola opravil. Medzitým išiel na svoj druhý štart Vlado. A podaril sa mu naozaj pekný jednostupňový štart.
Petrovi sa už tak nedarilo. Výmet motora nastal predčasne počas plnej rýchlosti letu prvého stupňa a výsledkom bol urvaný padák a DQ. Škoda preveliká.
Nasledoval štart Soyuza. Pekný let prvého stupňa, odhodenie bustrov, tretí stupeň, ale druhý stupeň spadol nebrzdený. Nasledovalo show okolo modelu a aj keď to bolo úplne rovnaké ako v prvom kole, verdikt znie CE. Hmm! To ale nič nemení na tom, že Srbi sa radujú pre titul v družstvách a ja som Majster Európy v kráľovskej kategórii raketového modelárstva. Je to ako sen a ja sa bojím, že sa na druhý deň zobudím a všetko bude inak. Ale nebolo.
Tak neviem, či niekto toto moje chválenkárstvo dočítal až do konca, ale doba je dnes taká. Keď sa nepochváliš sám, kto to dnes za teba urobí. Marián