Šaľa - 20.ročník Večianskych Halových Modelov
Šaľa, 30.12.2011
Neodolali sme pozvaniu nášho priateľa zo Šale, Paľka Rábeka a vybrali sme sa na 20.Ročník Večianskych Halových Modelov a zároveň 2.Ročník Memoriálu Karola Rybeckého do Šale, miestna časť Veča.
Z Dubnice sme vyrazili v trojčlennom zložení, Peťo Matuška, Boris Cesnek a ja v úlohe vodiča a lietajúceho team managéra. Cestu sme naplánovali cez Čierny Brod (pri Galante), aby našu posádku posilnil náš extra pilot Marko Gaľa. Niekedy sa stáva, že tí čo to majú najďalej prídu ako prví. Potvrdilo sa to aj v tomto prípade, keď sme krúžili v areály Spojenej školy a hľadali vchod do haly. Až po telefonáte s Paľkom sme zistili, že sme prišli dobre a máme chvíľu vydržať. Skutočne o chvíľu bola hala odomknutá a mohli sme ísť na pľac. Kedže sme tam boli prvý krát, hneď sme rozbalili svoje modely a išli „zalietať“ halu, ktorá je menšia a nižšia než dubnická. Postupne prichádzali ďaľší súťažiaci a o chvíľu súťaž začala kategóriou žiackych hádzadiel, ktorá má prispôsobené pravidlá náborovej súťaže. Účasť bola pomerne veľká a žiaci do svojich hodov často vkladali všetko svoje úsilie. Po tejto kategórií nasledovali hádzadlá F1N, ktoré symbolicky začal Peťo. Preskočím sled udalostí a objasním slovo symbolicky, Peťo celú súťaž vyhral, na druhom mieste skončil Boris a na treťom Marko. Pri vyhlasovaní výsledkov som sa Paľka pýtal, či nás pozve aj na ďaľší ročník, keď dubnickí klubisti sa umiestnili na prvých troch miestach. Odpoveď bola hodná veľkého športovca: …“samozrejme, sme radi, že sa Vám tak darilo a určite Vás to bude motivovať aj do ďaľšieho ročníka.“ .
V kategóriu gumičiek sme nemali zastúpenie, tak sme mali dosť času sledovať jako lietajú domáci. Veľkým zážitkom, nie len pre mňa, bol propagačný let Karola Vinša so sieňovým modelom poháňaným gumovým zväzkom o hmotnosti modelu asi 1,4 gr. Doteraz som o tom len čítal, ale naživo som let takéhoto modelu videl prvý krát. Vďaka Ti Karol za nevšedný zážitok.
Ešte k účasti Marka. Opäť dokázal, že má od prírody cit pre lietanie s modelmi. Na súťaži tohoto typu bol prvý krát v živote, model si sám zalietal a skončil tak ako skončil. Cestou domov sme sa zastavili na jeho tréningovom „letisku“, ktoré má asi 140 m od domu. Peťo s Borisom tam ešte neboli, ale keď uvideli jeho rozmery 30x20m (skutočne som nezabudol napísať ďaľšie nuly), hneď im bolo jasné, že inak než presne na pristávací bod sa tam ani pristáť hádam nedoporučuje.
Ťupko, 1.1.2012