Marko Gala - putovanie na MS JAR, 3. časť
Marko Gala - putovanie na MS JAR, 3. časť
Let z Dubaja do Johannesburgu prebiehal hladko. Ako vyprahnutý kus zeme - takto vyzerali z výšky 11 kilometrov mnohé africké krajiny. Somálsko so svojimi nebezepčnými pirátmi nevynímajúc. Už v lietadle niektorých z nás zaujala vysoká sympatická usmievavá bruneta. Na pasovej kontrole v Johannesburgu sa ukázalo, že hovorí po slovensky, navyše pochádza z Považskej Bystrice a do JAR ju posiela jej firma na služobnú cestu. Darmo... naše ženy sa nikde nestratia...
Pri východe z letiska na nás čakali dvaja černosi, šoféri z nášho hotela, s ceduľkou "Slovakia team". Tí boli naši. Bolo 31. júla a v JAR je údajne obdobie konca zimy. Slnko svietilo tak akurát, bolo cítiť jar a vzduch bol konečne dýchateľný. Počas cesty na hotel sa náš vodič chvel do rytmu, lebo v aute znelo jemné africké reggea, ktoré bolo po 8 hodinách hluku leteckých motorov ako balzam na dušu. Ak si dobre spomínam, tak sa mi hneď po príchode na recepciu podarilo pripojiť s vlastným notebookom na hotelovú wifi prvý aj posledný krát. Asi preto, že sme tam boli ešte skoro sami. Wifi fungovala akosi záhadne. Niekto mohol telefonovať cez skype aj s webkamerou, iný sa nevedel ani pripojiť akonáhle bol online viac ako 1 užívateľ. Neskôr popoludní sa vyskytla príležitosť, tak sme sa vybrali pozrieť si letisko, teda plochu, kde budeme lietať. Tá je v tomto období obrovským vysušeným trávnatým kobercom asi 40 km od centra Johannesburgu. Rozpačité naštartovanie autobusu nám vtedy ešte nemohlo prezradiť aké autobusové dobrodružstvá na nás v Afrike čakajú...
Tento šofér nás vozil ráno na letisko a večer späť počas celých majstrovstiev, čo mi dalo dostatok času ho bližšie spoznať. Bol to chlapík, ktorého angličtina bola taktá tvrdá, že mi miestami pripomínala ruštinu. Títo juhoafrickí belosi väčšinou rozprávali medzi sebou jazykom Afrikaans ktorý, je prakticky poafričtenou verziou starej holandčiny. Čiže pre nás totálne nezrozumiteľná hatlanina. Cesta na letisko viedla väčšinou po diaľnici, okolo ktorej je jeden obrovský slum. Ten dokonale demonštruje kontrasty tejto krásnej, veľkej ale hlavne nebezpečnej krajiny. Ak tu má byť niečo zachované, musí to byť obkolesené 2m vysokým betónovým alebo elektrickým plotom s ostnatým drôtom navrchu.
Na letisku sme našli usilovne trénovať Lenaarta Ardvissona a japonský tím spolu s Davidom Hobbym a DP (Darylom Perkinsom). Najprv ma zaujala blízkosť jazera pozdĺž jednej strany letiska a potom ako neskutočne nadrapený dokáže Davidovi letieť jeho nový P. Perfection. Naťahuje, naťahuje a stále drží a nezosype sa. U Daryla a jeho Icona ma prekvapila účinnosť výškovky pri pristátiach.
Večer na hotely niektorí z nás opäť javili snahu pripojiť sa na wifi, následne sme to radšej vzdali a šli spať, lebo sme vedeli, že naša prvá noc v Afrike nebude dlhá. O pol jednej v noci budíček a odchod smerom Kruger safari park vzdialený asi 450 km od Johannesburgu. Slovenský tím sa viezol v mikrobuse naprieč chladnou nočnou krajinou. A to bola naozaj zima. Potom ešte náš nový vodič začal v pravidelných intervaloch otvárať okno. Vraj, keby mu bolo teplo, tak by zaspal. Ako sme neskôr zistili, poslali ho k nášmu hotelu čakať nás o 1 noc vopred. Čakal, ale márne. V tom čase sme ešte boli na inom kontinente. Prišiel teda po nás túto noc nevyspatý. Počas tejto strastiplnej jazdy som sedel vpredu vedľa neho na mieste spolujazdca. Za našimi chrbátmi sladko spalo ostatných 13 členov tímu. Tej noci som skutočne ani oka nežažmúril. Mal som pocit, že ak by som zaspal aj ja, tak zaspí aj šofér. Na najbližšej benzínke sme ho nadopovali silnou kávou a redbullom a pokračovali ďalej v ceste smerom k safari parku. V Juhoafrickej republike sa jazdí tak anglicky vľavo a pozdĺžne čiary sú tak americky žlté. Kvalita ciest väčšinou na naše pomery dobrá. Ráno okolo štvrtej sa podarilo v mikrobuse ako-tak zakúriť. Všetci okrem vodiča a spolujazdca zaspali o to tvrdšie. S driemavosťou vodiča to bolo niekedy až také zlé, že som ho musel bombardovať otázkami typu odkiaľ si, ako sa má mama, babka, dedko, žena, deti, len aby nestratil koncentráciu. Bol to boj, ale úspešne sme prešli ďalší a ďalší kilometer. Je síce pravda, že už do mierneho kopca sme sa štverali iba 40-tkou, ale stále sme sa hýbali vpred.
Pomaly sa začínalo brieždiť a my sme sa blížili k hraniciam s Mozambikom. Cesta viedla cez obrovskú banánovníkovú plantáž, ktorá bolá taká veľká, že na všetky strany až po horizont bolo vidno iba banánovníky. Následne na plantáži pravdepodobne skončila smena, lebo na cestu sa vyrojilo toľko ľudí, že bol problém prejsť. Väčšina osádky stále ešte spala, takže nevnímali, ako sme blúdili. Domáci pocestní o pol piatej ráno na križovatke namiesto odpovede na otázku kadiaľ vedie cesta, odpovedali len neartikulovateľným krikom. Tí čisté hlavy určite nemali. Takže blúdili sme. A poriadne. A to až tak, že sa náš domáci šofér pýtal mňa, či ideme správne...
No nakoniec sme ráno dorazili k nášmu ubytovaniu, kde nás už čakali 2 rangeri s teréniakmi pripravení na safari. S týmito sprievodcami sme sa vozili po parku plnom šeliem v tých typických otvorených off-roadoch. Vstup do parku cez bránu nám odmávol statný veselý černoch, ktorému na sebavedomí amerického akčného hrdinu pridával samopal prevesený cez krk. Počas jazdy vnútri parku nie je povolené jesť ani vystupovať či vyklánať sa z auta. Slnko je tam to isté, čo u nás, no africký východ Slnka na savane má svoje čaro. Celé safari prebiehalo asi podľa takéhoto scenára: kilometer jazdy a zrazu črieda antilop, potom skupina žiráf a opíc, po ďalšom kilometri zrazu stádo smädných slonov a hrochov smerujúcich k napájadlu, neskôr rodinka levov. Napriek neustálemu vypaľovaniu trávy okolo ciest - vraj aby bolo zvieratá lepšie vidno - som mal niekedy pocity ako pri sledovaní filmu Jurský park. Skratka kus nedotknutej prírody s poriadnou faunou a flórou, kde človeku pri voľnom pohybe hrozí konečne smrť zožratím a nie nejakou trápnou civilizačnou chorobou alebo prejdením cez prechod na červenú. Prestávky boli spravidla v oplotenom stráženou campe, kde sa dalo najesť, kúpiť si suvenír a aj ubytovať sa a tráviť takto noc uprostred divočiny o rozlohe 22000 km2. No my sme túto noc strávili mimo parku v niekoľko kilometrov vzdialenej dedinke, z ktorej je na okolie asi dosť často hmlistý výhľad, a preto sa volá Hazyview. Naše ubytovanie sa nachádzalo na úpätí kopca uprostred divokého lesa. Majiteľ, mimochodom blondiak s nemeckými koreňmi, nás hneď uvítal s varovaním, že večer po zotmení nemáme chodiť po vysokej tráve, vraj máme chodiť iba po osvetlených chodníkoch, lebo na nich tých hadov uvidíme oveľa ľahšie...
Na večeru nám pripravili typické juhoafrické BBQ so všetkými druhmi mäsa a kukuričnou kašou. Presun po večeri na izbu bol kvôli hadom rýchly a opatrný, lebo každý mal po tomto dni už zvieratiek dosť.
Nasledujúci deň poobede bol už náš šofér vyspatý a oddýchnutý, tak sme vyrazili od Krugerovho parku. Cesta späť už bola za svetla, mali sme teda možnosť obzrieť si krajinu. Kopce na SV krajiny sa smerom k Johannesburgu vyhladzujú, no napriek tomu J-burg leží vo výške 1700 m.n.m. Vzduch tam je taký suchý, že po pár dňoch nám bola na ochranu pokožky dobrá aj masť na päty.
Náš šofér nám prezradil, že nie je spokojný s fungovaním krajiny. Pred tým pracoval v supermarkete a vraj je veľmi ťažké získať si dobrú prácu. Teraz vozí turistov, je doma málo, ale stále myslí na svoje tri deti, pre ktoré chce zarobiť peniaze na vzdelanie a slušný život. V JAR školstvo nie je bezplatné. Dokonca aj základná škola stojí v prepočte cca 50 € na mesiac.
Keď sme už boli bližsie k mestu, popri ceste sme si všimli stopárov prstami ruky ukazujúcich rôzne znaky. Náš vodič nám vysvetlil, že v JAR existuje celá skupina ustálených znakov, ktorou stopár dá ostatným vedieť, kam mieri. Napríklad, vystretý palec a ukazovák zvierajúci uhol 90° znamená: "Do Johannesburgu!"
A tam sme sa vrátili z výletu na safari aj my, aby sme mohli konečne začať robiť to, prečo sme tam vôbec šli - lietať...