Marko Gala - putovanie na MS JAR, 1. a 2. časť
Pekny den,
pripajam prvu a druhu cast z mojho putovania na koniec sveta.
S pozdravom
Marko
---------------------------------
Počas letu:
Na palube týchto moderných strojov sa môže človek najesť, ako-tak vyspať, počúvať rádio, ísť na toaletu, sledovať pohľad z lietadla aj z niekoľkých kamier, má možnosť kúpiť si niektorý, prípadne rovno všetky produkty duty-free a dajú mu vypiť. Vaše dieťa, alebo aj vy, sa možete dať odfotiť so skvelými hračkami a reklamnými produktmi aerolinky, ktorou letíte. Človek si môže zahrať niektorú z 30 hier na svojej obrazovke v operadle predchádzajúceho sedadla. Môže si pozrieť širokú škálu nepodarených holywoodskych a bollywoodskych (indických) akčných sci-fi trhákov a romantických komédií a pritom počúvať svojho obľúbeného interpreta. No napriek tomu sa ľudia nudia. Navyše ich tie sedačky tak neúnavne tlačia. Práve vtedy o to viac myslíme na pohodlné kreslá vo First a Business Class.
V tomto prípade by v niekom mohla sklesnúť myšlienka na nejaký nekomerčný rozhovor. Nech sa páčí ! Iste je na výber. V rade pred vami sedí starší japonský manželský pár vracajúci sa z letného turné po európskych metropolách. O zopár radov kdesi viac vpredu, sedí sympatická slovenka z Považskej Bystrice smerujúca na služobnú cestu. Vpravo sa neohrabane snaží ovládnuť dotykový display ustráchaná mama z Indie smerujúca domov z návštevy svojich ratolestí pracujúcich v Londýne. Cez uličku vľavo sediaci afroameričan z Brooklynu sa vybral hľadať svoje dávne korene do chladného Johannesburgu, no zatiaľ len pokyvkýva hlavou do rytmu 50 Centa znajúceho zo slúchadiel. Zato v niekoľkých radoch za vami sedí celá partia slovákov vytrvale zápasiaca so spánkom. Akoby tušili, aké namáhavé dni ďaleko od domova na nich čakajú...
-----------------------------------------
Ráno na dubajskom letisku bolo lekciou miestnych podmienok a zvykov. A nielen tých týkajúcich sa počasia. Každý z nás očakával teplo. No mňa aj tak prekvapilo. Ešte som ani nevystúpil z lietadla a po otvorení dverí sa dovnútra nahrnul neskutočne teplý a vlhký vzduch. Skoro, akoby niekto vypustil vzduch zo sauny. Pritom bolo okolo 6 hod. ráno miestneho času. Pracovník pri kontrole pasov na pozdrav "Good morning" odpovedal
zásadne "Allahu Akbar". Dokonca aj na letisku existuje možnosť pomodliť sa otočený tým správnym smerom. Áno, na stropoch miestností sú šipky ukazujúce smer k Mekke. Žena obvykle zahalená v čiernom dva kroky za mužom, ktorého pohodlný biely odev hádam ani nemôže byť ešte belší.
V obchodných centrách počas dňa v mesiaci Ramadán človek dostane jesť a piť iba vo verzii TAKE AWAY. Nikdy pred tým by som si nemyslel, že pitie obyčajnej vody z fľaše môže byť až taká adrenalínová záležitosť. Vonku neskutočná páľava, no pokus o ovlaženie si úst na verejnosti bol častokrát prerušovaný ústnym napomenutím ochrankára, že je to protizákonné. Je predsa Ramadán. No keď Slnko zapadne za obzor, Allah nevidí, je to celkom iné kafé. Reštaurácie sú preplnené, pije a hoduje sa do rána, kým nevíde Slnko...
Toalety v obchodných centrách sú také čisté, že by sa v nich dalo variť. Azda jediným neklimatizovaným objektom v celom Dubaji je autobus plný robotníkov z Indie a Bangladéša, ktorý ich vezie na niektorý z množstva rozostavaných mrakodrapov. Dubaj prežíva neskutočný stavebný boom. A to aj vďaka týmto mužom, ktorí pracujú cez deň pri teplotách takmer 50°C a to všetko v prepočte za necelých 200 EURO mesačne. Stavebný ruch neutícha ani v noci. Jedno šťastie, že sa v noci sa ochladí. Je iba 39 stupňov (Celzia).
Na Slovensku máme veľa krásnych žien, hradov, zámkov a nezmyselných televíznych show. V Dubaji majú ropu. Niet teda divu, že 1 liter benzínu tam stojí v prepočte 0,38 EURO (slovom tridsaťdeväť centov!!!).
Domáci arabi to majú šikovne vymyslené. Existuje tam viacero typov nemocníc. Každá je pre pacientov inej národnosti. Všetky práce, ktoré sú nie najlepšie platené vykonávajú číňania, indovia. Po meste nás sprevádzali v mikrobuse sympatickí bratia z Pakistanu. Nie vždy zrozumiteľnou, ale predsa, angličtinou sme sa vždy nakoniec dokázali dorozumieť. Na konci nášho dubajského putovania prezradili, že tu rozvážajú turistov, aby zarobili aké-také peniaze pre svoju veľkú rodinu, lebo u nich doma v Pakistane je neskutočná chudoba...
V Dubaji sa investuje. A to vo veľkom. Za pár rokov dokázal emir premeniť vyprahnutú púšť na mesto, ktorého lesk mu môže závidieť nejedna európska alebo americká metropola. No napriek tomu mi Dubaj po prvotnom nadšení začal pripadať ako jeden veľký fake. Zlata, striebra, diamantov, športiakov Ferrari, limuzín Rollse-Royce, súkromných vrtulníkov, jácht, lyžovačky
a hlavne ropy sa zdá byť zrazu až neprirodzene veľa.
Ropná rafinéria sa nachádza hneď vedľa krásnej pláže. Čo ale z pláže, keď je voda v mori taká teplá, že sa v nej nedá plávať. Namiesto miesta na osvieženie pripomína skôr rozvarenú polievku, do ktorej sa ešte nestihla vložiť zelenina.
Vodovodné potrubie nie je klimatované ani chladené. Chyba ! Po otvorení kohútika na studenú vodu vyteká iba voda teplá. Teda bazény lepších hotelov sa musia chladiť. A veru, schladili sme sa aj my, ale až o 6500 km ďalej v Johannesburgu...