Marko Gala - putovanie na MS JAR, 4. časť
Po návrate zo safari parku sme mali 1 voľný deň, ktorý sme chceli využiť na tréning. Z dvoch autobusov, ktoré šli v ten deň ráno na letisko sme si zvolili ten so skorším odchodom. To preto, aby sme stihli natrénovať ranné lety. Všetko šlo hladko až do chvíle, kedy sa nám asi v polovici cesty autobus pokazil. Na pravej strane diaľnice bolo z jednej strany cesty obrovské pole so železničnou traťou a na strane druhej akési predmestie s plniacou stanicou najznámejšej coly. Sedeli sme v autobuse na vyvýšenej diaľnici a niektorí z nás videli chlapíka, ktorý si myslel, že ho nikto nevidí. Prichádzal po chodníku s jednou bielou igelitkou, nevädno čo v nej. Jarok pod diaľničným násypom bol zarastený trávou a rákosím, on sa opatrne chvíľu obhliadal a keď si bol istý, že ho nik nevidí (nevšimol si, že my na neho hľadíme z autobusu z diaľnice nad ním) položil igelitku do porastu a začal ju prikrývať natrhanou trávou. Potom sa postavil, obzrel sa za svojím ukrytým "pokladom" a nenápadne sa zaradil medzi ľudí kráčajúcich po chodníku. Na najbližšom rohu ulice zastal, pretože jeden náhodný okoloidúci chvíľu kráčal smerom k jeho ukrytej taške. Našťastie, po pár krokoch smer zmenil, a tak náš známy mohol bez tašky pokojne pokračovať v ceste. A my tiež, ale až po príchode náhradného funkčného autobusu, do ktorého sme preložil svoju bagáž.
Jeden z posledných tréningov na Slovensku s Janym v Tekovskom Hrádku skončil ľadom. Len čo sme stihli pobaliť navijáky, prišli krúpy veľké ako 1 článok palca. S dávkou istoty sme si povedali, že to sa nám to už nemôže stať. Predsa, keď niekto povie slovo Afrika, väčšina z nás si predstaví teplo. Ideme predsa na tento prakontinent, ktorý je sám o sebe synonymom tepla. Samotná predsúťaž sa niesla v duchu pekného teplého jarného počasia s teplotami nad 20°C. Ale to, čo prišlo na Johannesburg v prvý deň majstrovstiev sa nedá nazvať inak ako krutou zimou. Teplomer ráno na letisku ukazoval -3°C a k tomu fúkal silný vietor. Nikto z nás by si nebol myslel, že použijeme lyžovačkovú konfekciu oblečenia z Dubaja aj v Afrike. Presne tak. V Johannesburgu v zimnom mesiaci august nám dve hodiny súvisle snežilo. Toľké šťastie. Pred tým tam vraj už 25 rokov nepadla ani vločka...
Raz ráno si náš vodič chcel umyť čelné okno autobusu vodou. Vodou bez nemrznúcej zmesi. Chyba !!! Na skle okamžite voda zamŕzala a on sa len neveriacky s vypleštenými očami díval na divadlo, ktoré nikdy pred tým nevidel. Zato Rusi sa šli od výrazu jeho tváre popukať od smiechu...
Jedna z komerčných reklám nám káže ovládnuť svoj smäd. Bohužial, nie vždy sa to podarí. Nikdy pred týmto výletom by som si nemyslel, že sa Slováci dokážu až tak neúnavne hnať za dobrým pivom. Možno neuveríte, ale podarilo sa zohnať aj Plzeň. Tam, kde ju mali, sme vykúpili zásoby tohto zlatého moku. Jeho morálna a spoločenská hodnota pre našich pivárov bola v ďalekej Juhoafrickej republike astronomicky vysoko. Navyše tak neskonale pripomínala ďaleký domov...
Režim každého dňa bol celkovo stereotyp. Ráno za tmy na letisko, večer za tmy na hotel...ráno modely skrutkovať, večer rozoberať. Závity skrutiek sa mi zdali každým dňom dlhšie a dlhšie. No čo stereotypné určite nebolo, boli podmienky, ktoré sa menili z minúty na minútu. Každý let bol iný. Ak bola termika, tak sa lietalo vysoko a ďaleko a to až tak, že najčastejšia fráza pilota Jurka počas finálového letu ku koncu majstrovstiev bola: "Ja ho už nevidím" ! A my s Jurom st. sme ako vzorní helperi odpovedali: "Nevadí, hlavne, že ho vidíme ho my."
Jany zapísal prvý let na majstrovstvách 0. Nulu za nedoletenie do 75 metrov od bodu. Bolo to v jednom rannom kole a s ľahkým modelom sa nedokázal pretlačiť naspäť proti vetru. Obdidivujem ich oboch aj za to, čo dokázali v nasledujúcich letoch... ale to si zaslúži minimálne 1 celú samostatnú časť ! J Táto súťaž nebola o sekundách a centimetroch na pristáti. O účasti alebo neúčasti vo finále rozhodovali takmer minúty. Do finále sa dalo úplne pohodlne s istotou dostať, pokiaľ sa rátalo bez jednej škrtačky 10 základných letov nad 985 bodov. Ale to nebolo vždy jednoduché. Jedno slovo: „Vietor !!!“:
Američania lietali štandardne až na 1,8 mm silón. U nás som taký hrubý nikdy ešte ani nevidel. Brendon Beardsley vymenil navzájom 2 skrutky držiace kridlo na trupe - dlhšiu za kratšiu a vice versa. Ako následok tohoto činu, trup po štarte letel ako oštep a krídlo ako rotujúci padajúci list. Ohnutie krídel naloženej Maxy počas vleku vo vetre viacerým spôsobovalo chvíľkové nevoľnosti. Ako sme neskôr videli, tak sa ohýbala aj chvostová trubka. A to tak, že po výstrele prepružilo aj výškovkové tiahlo a model tak spravil dva veľmi rýchle neriadené premety. Z prvého štartoviska najbližšie k depu vo veľmi silnom vetre štartoval jeden juhoafrický junior. Okamžite po štarte sa mu opäť roztrhol silón a bez možnosti zrovnať let sa jeho model zrútil medzi stany do depa, za čo, samozrejme, obdržal náležitú penalizáciu. Vtedy Juraj Bartek st. poznamenal, že tí, ktorí súťaž nepozastavia a majú na to právo, by si mali ujasniť v hlave hodnotu ľudského života. Áno, fúkalo až tak, že Simonovi Borstovi sa počas štartu vo vetre zlomilo krídlo najpevnejšej Supry v 1 okamihu na 2 rôznych miestach. Vietor dvíhal piesok a prach, ktorý bol všade. Dostal sa aj do krídla - klapky pri pohybe chrapčali prachom. Po každom kroku sa spod nôh dvíhal kúdol suchej africkej trávy, ktorú doteraz nosím v nánosoch v trupoch a letiskovom kufríku. A ten istý vietor miešal poriadne aj poradím na popredných priečkach počas celých majstrovstiev...